Je letný večer v Bratislave. Mesto je pekné a teplé. Na oblohe svieti mesiac. Volám sa Lena. Som umelkyňa. Ráda kreslím mesto a rieku Dunaj. Dnes sedím pri rieke a kreslím most.
Zrazu zhasnú všetky svetlá v meste. Je tma. Ľudia sa zastavia. Počujem, ako hovoria: "Čo sa stalo?" Nemám strach. Vidím hviezdy na oblohe. Sú krásne.
"Ahoj, si v poriadku?" pýta sa ma niekto. Otočím sa. Je to mladý muž s gitarou. "Áno, som v poriadku," poviem. "Som Lena. A ty?" "Ja som Marek," povie. "Hrám na gitare."
Marek si sadne vedľa mňa. Pozeráme na tmu v meste. "Je to pekné, nie?" poviem. "Vidíme hviezdy." "Áno, je to ako v rozprávke," povie Marek.
Marek začne hrať na gitare. Hrá peknú slovenskú pieseň. Poznám ju. Je to pieseň o hviezdach a láske. "Páči sa mi tvoja hudba," poviem. "A mne sa páči tvoj obraz," povie Marek a pozrie sa na môj výkres.
Rozprávame sa o Slovensku, o hudbe a o umení. Čas rýchlo plynie. Po dvoch hodinách sa svetlá v meste znova rozsvietia. Ľudia tlieskajú. "Škoda," povie Marek. "Bolo to pekné."
"Môžeme sa stretnúť aj zajtra," navrhujem. "Môžem kresliť a ty môžeš hrať." "To je dobrý nápad," povie Marek s úsmevom. Vymeníme si telefónne čísla. Už teraz sa teším na zajtrajšok.
Keď idem domov, pozerám na hviezdy. Myslím na Mareka a na náš večer pod hviezdami Bratislavy.